reklama

Magické Lofoty, 3. časť: Od východu Slnka až po západ, no s divným koncom...

Ktoré miesto musíte navštíviť pri východe Slnka, a to nielen ako fotograf? Podarí sa nám zdolať aspoň jeden zimný trek? O tom, ale aj o dedine s najkratším názvom na svete v 3. časti denníka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nachádzame sa v polárnej oblasti nórskeho súostrovia Lofoty, kde sme prvý deň našej výpravy spoznávali čarokrásne pláže, atmosféru rybárskych dedín a zoznámili sme aj s pani Aurorou borealis. Uchvátení zážitkami a nabití energiou z rozprávkového počasia vstávame nadránom a na východ Slnka vyrážame a jedno impozantné miesto. Ďalší plán ani sami nemáme a tak Vás pozývam nechať sa sprevádzať nasledujúcimi riadkami denníka (ale aj fotkami) a uvidíme, do akých dobrodružstiev nás nohy (ale aj kolesá) zavedú. Pre navodenie atmosféry už tradične ponúkam naše videjko. Ak ste už videli, smelo preskakujte. Poďme na to a cíťte sa, ako by ste tam boli s nami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Plán pre ďalší deň bol jasný: žiadne vyspávanie, na východ Slnka už musíme byť v ikonickom Reine, ktoré je vzdialené približne dve hodiny. No budíček bol skoro, čo Vám budem hovoriť. Cesta vedie množstvom tunelov (vrátane jedného podmorského) a mostov, ktoré boli vystavané len nedávno. Podľa slov domácich trvala cesta do Reine pred ich výstavbou aj osem hodín (namiesto mostov sa využívali kompy, na ktoré sa dlho čakalo) a bola dosť nebezpečná. Cesty pravidelne zasypávali lavíny, či už snehové alebo skalnaté. Impulzom k urýchlenej výstavbe tunelov bola (aspoň tak mi bolo povedané) skalnatá lavína, ktorá sa zosunula na autobus s nemeckými turistami. Pokiaľ Lofoty navštívite, môžete si pred vstupom do tunelov všimnúť zatarasené staré cesty, ktoré horu obchádzajú po obvode. Toľko historické okienko… poďme už ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Aj takéto pohľady na nás dnes čakali.
Aj takéto pohľady na nás dnes čakali. 

Cestou sme postupne míňali známe fotografické miesta, pri ktorých sa trúsili ľudia so statívmi a foťákmi. Tentokrát sme lákadlám týchto miest museli odolať a s otvorenými ústami (od úžasu ale aj zívania) sme pokračovali smerom k nášmu cieľu – skvostnému pohľadu na dedinu Reine a okolité hory. Tento cieľ sme však nemali sami a tak sme sa po prvý (a našťastie aj posledný) raz stretli so zástupom fotografov, ktorí si už od skorých hodín vydobíjali a bránili svoje miesta pre ideálnu fotku tejto malebnej scény pri východe Slnka. Táto skutočnosť ma mierne znechucovala, ale pozitívne pocity z krásnej scenérie jasne dominovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hory dvíhajúce sa do neuveriteľných tvarov, dokonale sa zrkadliace na pokojnej morskej hladine, ktorú len sem-tam rozvírila prechádzajúca rybárska loďka. Zimné farby zjemnené prvými lúčmi krásne kontrastovali s jasnou červenou farbou drevených domčekov, ktoré boli pre dedinku tak typické. Zatvorte oči a predstavujte si to (alebo otvorte a pozrite fotku :) ).

Tu sa s dovolením zdržím komentára.
Tu sa s dovolením zdržím komentára. 

Asi hodinku po východe Slnka sa všetci takmer naraz vytratili. My sme si ešte nejaký čas vychutnávali pohľady na tú nádheru a následne sme zbehli dole do dediny, nasať jej atmosféru. Prechádzali sme sa po rôznych zákutiach, mólach a pozorovali sme tú krásu z uhlov, ktorých nie je plný Instagram.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Drevené domčeky krčiace sa pod majestátnou horou s člnom, ktorý dotvára nezameniteľnú atmosféru.
Drevené domčeky krčiace sa pod majestátnou horou s člnom, ktorý dotvára nezameniteľnú atmosféru. 

Bol čas vyraziť ďalej, konkrétne do dedinky, ktorá sa nazýva Å, ale číta sa [o]. Tam sa cesta už jednoducho končí a autom sa ďalej nedostanete. Parkovisko bolo takmer prázdne. Pre nadšencov môžem doplniť, že kúsok od parkoviska sú luxusné a verejne dostupné záchody, čo sme adekvátnym spôsobom využili (smejete sa, ale takáto informácia Vás môže zachrániť od veľkých neprijemností). Potom sa už každý z nás vybral do dediny smerom, ktorým ho to ťahalo najviac. Dedinka Å sa krčila medzi zasneženými kopcami a jediné zvuky, na ktoré si spomínam, sú vŕzgajúci sneh pod topánkami a zavíjajúci vietor.

Cesty našich súkromných prechádzok sa stretli na dlhom kamennom móle. Tam sme si položili otázku, či sa dá dronom preletieť niekomu pomedzi nohy… a rovno sme to šli aj vyskúšať. Môžete si tipnúť, ktorý (Mišo) sa stal obetným baránkom. Áno, správne, bol to Mišo! Po pár pokusoch sa to skutočne podarilo a záber bol naozaj podarený. Škoda, že ho Domino omylom vymazal, (a neostal len pri tom)… no, o tom až v ďalšej časti. Taký počin si zaslúži svoj vlastný odstavec.

Pach sušiacich sa rýb je v zime na Lofotách na dennom poriadku. Dopočuli sme sa, že na takýchto stojanoch sa sušia približne 3 mesiace.
Pach sušiacich sa rýb je v zime na Lofotách na dennom poriadku. Dopočuli sme sa, že na takýchto stojanoch sa sušia približne 3 mesiace. 

Ešte stále nebol ani obed (čaro vstávania pred svitaním) a my sme uvažovali, čo s načatým dňom. Vybrali sme sa smerom naspäť a tentokrát sme sa už zastavovali aj na typických „instagramových“ miestach, ktoré si vyfotí každý turista. Jedným z nich je aj pohľad z mosta v Hamnøy. Poviem Vám však tajomstvo, ktoré som nazval „hamnøyský paradox“. Celé Lofoty sú tak nadherné, že na fotkách a videách sa to nedá zachytiť, ale tento pohľad v Hamnøy je iný. Na fotkách je omnoho krajší ako v skutočnosti.

Hamnøyský paradox na fotke. Odfotené mobilom za 5 sekúnd. Keby som o tom mieste nevedel dopredu, tak ho ani nefotím. Napriek tomu na fotke vyzerá takto brutálne.
Hamnøyský paradox na fotke. Odfotené mobilom za 5 sekúnd. Keby som o tom mieste nevedel dopredu, tak ho ani nefotím. Napriek tomu na fotke vyzerá takto brutálne. 

Do západu Slnka bolo ešte stále ďaleko a my sme sa napriek výrazným nedoporučeniam našich hostiteľov rozhodli vyraziť aspoň na jeden ľahký trek. Našim plánom bolo pozrieť si zapadajúce Slnko z pláže Kvalvika, ktorá sa nachádza pod krásnym vrchom Ryten. K tejto pláži vedie cesta, počas ktorej treba prekonať jedno sedlo. Na mape vyzerá trasa celkom jednoducho, ale sťažuje ju množstvo snehu, rýchle zmeny počasia a aj to, že nie je značená.

Cieľom našej turistiky bol západ Slnka na pláži Kvalvika.
Cieľom našej turistiky bol západ Slnka na pláži Kvalvika. 

Už na parkovisku, z ktorého sa vyráža smerom na Kvalviku sme stretli nejakého týpka. Z jeho pohľadov a správania bolo jasné, že sa mu nechce ísť samému a rád by sa k nám pripojil („nenápadne“ vyčkával, kým vyrazíme a potom vyrazil aj on :D). Tak sme sa ho spýtali, či by sa teda nechcel NÁHODOU pridať a pustili sme sa s ním do reči. Volal sa Adrien, ale všetci sme ho volali Francúz (lebo bol Francúz), takže sa toho budem držať. Francúz bol pomerne introvertne pôsobiaci programátor, ktorý cestoval sám a do angličtiny vnášal výrazný francúzsky prízvuk... no skrátka si viete predstaviť, že to bolo zaujímavé.

Vďaka vyšlapanej cestičke a krásnemu počasiu bola orientácia na trase jednoduchá. Nemusí to však vždy byť tak. (fotené mobilom)
Vďaka vyšlapanej cestičke a krásnemu počasiu bola orientácia na trase jednoduchá. Nemusí to však vždy byť tak. (fotené mobilom) 

Vďaka vyšľapaným cestičkám a peknému počasiu bola orientácia pomerne jednoduchá a tak sme na Kvalviku prišli v podstate bez problémov. Cestou sa nám naskytli nádherné pohľady na zamrznutú kopcovitú krajinu, v plnej kráse sa nám ukázal aj pôsobivý vrch Ryten. Na pláži sme zistili zaujímavú a mierne nepríjemnú vec. Slnko zapadalo z nášho pohľadu viac vľavo, ako sme čakali, čo znamenalo, že vlastne bude zapadať za kopcom a my ten západ vlastne ani neuvidíme. Okrem toho sa od Atlantiku začínali blížiť celkom slušné oblaky, ktoré za prvé kazili pekný západ Slnka a za druhé budili rešpekt. Tak sme porobili zábery a vybrali sme sa naspäť.

Ak si hovoríte, že nejako málo spomínam jedlo, tak to nie je náhoda… naozaj sme tam jedli dosť málo. Povedal by som, že pri návrate z Kvalviky sme to pocítili úplne najviac. Vracali sme sa hladní, vyšťavení a bez energie. Zhruba v polke cesty nás dobehli aj mračná od Atlantiku a my sme sa presvedčili o tom, ako rýchlo sa dokáže počasie na Lofotách meniť. Pomalými krokmi sme napriek nepríjemnému počasiu dokráčali naspäť k autu na parkovisku.

Napríklad takýto záber sa podaril na Kvalvike.
Napríklad takýto záber sa podaril na Kvalvike. 

Keďže Francúz plánoval nasledujúcu noc prespať iba v aute, tak mu (milosrdný) Matej ponúkol, že či nechce byť radšej na ubytku s nami... čo už ale samozrejme nevybavoval s hostiteľmi Matej, ale ja! Čakalo ma teda vysvetľovanie toho, že sme stretli random Francúza, ktorý nemá túto noc kde spať a rád by prespal na našom ubytku. A kde sme ho stretli? No predsa na turistike, na ktorú nám naši hostitelia zakázali ísť! Hovor prebiehal samozrejme v poľštine (nie, neviem po poľsky), nehovoriac o tom, že cez telefón strácate výhodu ukazovania rukami a nohami. Napriek všetkým problémom s tým nemali domáci žiadny problém a tak sme po možno dvoch hodinách už spokojne papali sáčkovú polievku a sáčkové „kuře na papřice“, ktoré boli spolu s chlebom a fejkovou nutelou národnými jedlami nášho výletu. Možno by sa tam dali zaradiť aj klobásy, ktoré sme si doniesli z domu, ale tie sme zožrali asi hneď prvé dva dni.

Pohľad na zapadajúce Slnko nad Reine z vtáčej perspektívy.
Pohľad na zapadajúce Slnko nad Reine z vtáčej perspektívy. 

Keď sme skoro ráno odchádzali z našej izby, tak som si povedal, že už je celkom vyhriata a môžem kúrenie vypnúť. Okrem toho mi prišlo, že to kúrenie spôsobuje v miestnosti taký zvláštny puch. Večer som bol dosť prekvapený, pretože puch tam síce ostal, ale zato zima bola riadna. Smrdeli tam teda asi skôr naše (okej, moje) veci. Na svoju obhajobu ale musím povedať, že nakoniec sme zistili, že tam smrdia mušle, ktoré som nazbieral hneď prvý deň na pláži. Appky v mobile mi ukazovali celkom slušnú šancu vidieť polárnu žiaru, dokonca sme si cestou vyhliadli jedno perfektné miesto na jej sledovanie a tak sme sa napriek únave rozhodli vyraziť. Prekecali sme Francúza, aby šiel autom a nás zobral so sebou.

Toto miesto sme si vybrali na nočné pozorovanie polárnej žiary.
Toto miesto sme si vybrali na nočné pozorovanie polárnej žiary. 

Po nasadnutí do auta sme zistili, že pre piatich ľudí je dosť malé, ale keďže sa nikomu šoférovať nechcelo, tak sme sa s tým nejako zmierili. Všetci boli dosť unavení a asi po druhej zákrute už všetci (našťastie okrem Francúza) spali. Tento bizarný nočný výlet pokračoval aj keď sme dorazili na vyhliadnuté miesto. Francúz si písal messengeri, my ostatní sme spali a všetci sme boli v aute, ktoré malo tak zarosené okná, že aj keby bola polárna žiara desaťročia, tak by sme ju nevideli.

Sem-tam sa však predsa niekto zobudil, vyšiel na chvíľu z auta, pozrel sa na zamračenú oblohu, nič nevidel a vrátil sa do auta, lebo vonku bola nechutná zima. Takto nezmyselne to pokračovalo možno ešte dve hodiny, ale my sme boli skrátka príliš unavení na to, aby sme si to dokázali uvedomiť. A Francúz... ten si to možno uvedomoval, ale bol ticho. Ešte aj dnes si s chalanmi so smiechom zaspomíname na to, čo si asi Francúz myslel o našom (ne)pozorovaní polárnej žiary.

Takúto jasnú oblohu sme si predstavovali na večer (samozrejme s polárnou žiarou). Škoda, že bolo zamračené a videli sme prd.
Takúto jasnú oblohu sme si predstavovali na večer (samozrejme s polárnou žiarou). Škoda, že bolo zamračené a videli sme prd. 

Nakoniec sme sa predsa len uvedomili a celí dolámaní zo sedenia v tom malom aute sme sa vrátili naspäť na ubytko. Tušil som, že na ďalší deň sa budeme musieť poriadne vyspať, tak som Francúzovi zo slušnosti povedal, že keby chcel náhodou ráno odísť už skôr a my by sme ešte spali, tak nech kľudne ide. Ráno ma celkom pobavilo, že Francúz naozaj zdrhol ešte predtým, ako sme sa zobudili...

No, poďme si od týchto večerných zážitkov radšej odpočinúť, pretože hoci Vy o tom ešte neviete, zajtra nás čaká veľmi nepríjemné dopoludnie. Našťastie sa karta bude postupne obracať a keď sa z nepríjemných zážitkov oklepeme, vyrazíme do pôsobivého mestečka Henningsvær. Prehliadneme si mesto a keď sa už bude zdať naše nočné vyčkávanie márne, tak sa zrazu náhodná zastávka kvôli nočnej fotke zmení na najlepší zážitok celej výpravy. Kto by ste rozmýšľali o čo pôjde, ponúkam malú indíciu vo fotke nižšie. Zatiaľ sa majte pekne.

A inak, ak by ste mali nejaké otázky, neváhajte využiť diskusiu pod blogom. Prípadne Vám takisto rád odpoviem na otázky aj na svojom Fb: https://www.facebook.com/benjamin.paterek.

Nebeské divadlo v plnej sile.
Nebeské divadlo v plnej sile. 

Za video a fotky vďačím chalanom z partie, ktorých tvorbu môžete sledovať na týchto odkazoch: 

foto: https://www.instagram.com/_dominikphoto_/?hl=cs
 https://www.instagram.com/matej.sopor/?hl=cs
video edit: https://www.instagram.com/michal_dia/?hl=cs

Benjamín Páterek

Benjamín Páterek

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Som študentom matematického inžinierstva na FJFI ČVUT v Prahe. Jednou z mojich záľub je vyraziť si s kamarátmi niekam na trip. Práve so zážitkami z výletov by som sa s Vami rád podelil. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu